It whispers and cracks under my feet.

5. listopadu 2011 v 17:41 | posted by L. |  archive
Kráčala som s červenými očami po prázdnej ulici a nechala nohy, aby si chodili kade chcú, počúvala som pukot a šušťanie lístia pod mojimi topánkami a miesto hučiacej hudby v mp3 prehrávači som počúvala najkrásnejšiu hudbu na svete, ktorá vznikne skĺbením ticha a vetra. Chcela som rozmýšľať nad všetkým, chcela som vyriešiť problémy. Všetky. Staré veci z leta ma trápia ešte dnes, a napriek tomu, že už sa nič nerieši a nedeje, to moje srdce nechce nechať ísť a stále to v sebe drží pod najpevnejším zámkom z ocele a železa zároveň.

Chcela som nechať plynúť myšlienky, ale vždy som sa pri jednej zarazila a rozmýšľala som nad niečím úplne iným s pocitom lenivosti, že sa mi nechce premýšľať. Vietor sa mi nebezpečne pohrával s už aj tak rozstrapatenými vlasmi. Nehádala som sa s ním a chodila ako neživý tvor. A nič také sa ani nedialo. Ale.. keď všetko v sebe strašne dlho držíte, inak sa nedá. Chápete? Asi nie.

Neviem čo písať. Neviem, čo robiť. Nechávam to tak, ale je to ako môj tieň. Keď som v spoločnosti, stráca sa pod tieňmi ostatných ľudí. Ale keď som sama? Je široký a čierňejší než inokedy.
 


Komentáře

1 Megan Roux | E-mail | Web | 5. listopadu 2011 v 18:20 | Reagovat

Páni ty tak pěkně píšeš :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.